skormútený príd. smutný (význ. 1), zarmútený, skľúčený: s-í rodičia, s. výraz;
skormútene, skormúteno prísl.;
skormútenosť -i ž.
skormútene, skormúteno 2. st. -nejšie prísl.
skormútený príd. zarmútený, smutný: Chodí ubitá a skormútená úplne. (Tim.) Čože sa vám stalo, ste nejaký skormútený. (Fr. Kráľ);
skormútene/-o prísl.;
skormútenosť, -ti ž.