šev šva m.
1. spoj vykonaný zošívaním, švík: dvojitý, ozdobný š., š. na šatách, pančuchy bez švov
2. miesto, v kt. sa niečo spája: š. rúry; anat. čelový š.;
švový príd. k 2: tech. š-é zváranie
šev šva pl. N švy m.
spoj 1. čo vznikne pri spájaní dvoch al. viacerých prvkov • spojenie: skrutkový spoj, skrutkové spojenie • šev • švík (miesto, kde sa niečo spája): oceľové rúry sú bez švov; švíky na pančuchách
2. styk medzi dvoma miestami umožňovaný verejnou dopravou, dopravou správ, informácií • spojenie: železničný, autobusový spoj, železničné, autobusové spojenie; diaľkový, drôtový spoj, diaľkové, drôtové spojenie • linka: letecká linka
3. p. trať 2
šev 1. spojenie niečoho (obyč. urobené šitím); rozhranie niečoho • švík: šev na nohaviciach, rozpárať švík; anat. lebečný šev; lingv. švík zloženého slova
2. p. spoj 1
šev, šva m.
1. spojenie niečoho urobené šitím: dvojitý, ozdobný š.; š. na pančuche, na šatách; pančuchy bez švov; mať š. na líci, na čele;
2. miesto, v ktorom sa niečo tesne dotýka, spája: š. rúry; anat. čelový, lebečný š. miesto, v ktorom zapadajú do seba lebečné kosti svojimi nerovnými okrajmi;
švík, -a i švíček, -čka m. zdrob. expr. lingv. morfematický i morfemický švík rozhranie morfém; pren. š-y polí, roličiek polia, role rozdelené na veľmi úzke pásy;
šev m spojenie (obyč. látky) zošitím, švík: aby sswou nebilo poznat, nekdy y para (:kragčj:); ozdoby se pridawagj: sslagere, pasiky okolo sswou, strapce (KoB 1666); sutura: ssew (NP 17. st); sutura: ssew, ssyti, zessywáni (KS 1763); každý šev rozpárajíc (BR 1785)