scholastika -y ž.
1. filoz. a teol. smer v kresť. stredoveku
2. kniž. nepružný, schematický spôsob myslenia;
scholastik -a mn. -ci m.;
scholastický príd.: s-é myslenie, s-é spory;
scholasticky prísl.
scholastik [-t-] -ka pl. N -ici G -kov m.
scholastik -a m. ‹l < g›
1. stúpenec scholastiky
2. pejor. kto sa vyznačuje scholastickým spôsobom myslenia, výkladu a pod., punktičkár, dogmatik
3. aj scholastikus -ka cirk. hist. (v stredoveku) kanonik poverený starostlivosťou o školy, cirkevný dozorca škôl
4. cirk. (kedysi) študent jezuitského kolégia; (v stredoveku) učiteľ na nižšej škole
scholastika, -y ž. filoz. smer stredovekej filozofie snažiaci sa odôvodniť kresťanskú vierouku aristotelovskou filozofiou; oficiálna filozofia, ktorá sa prednášala na stredovekých školách od XI. do XVI. storočia. stredoveká s.;
pren. pejor. nevedecké, neplodné, od praxe a skutočnosti odtrhnuté rozumovanie, špekulácia;
scholastický príd.: s-á filozofia, s-é myslenie, s. dogmatizmus, s-é spory, dišputy, s-é náuky;
scholasticky prísl.;
scholastik, -a, mn. č. -ci m. scholastický filozof: stredovekí s-ci
scholastik m lat stúpenec stredovekej kresťanskej filozofie: né z Písma swateho, ale z decretuw lidskych a z knech scholastikuw geg wiučuwalj (DuH 1723)