samoľúby príd. nekriticky spokojný so sebou, namyslený, márnomyseľný; svedčiaci o tom: s. človek; s. úsmev;
samoľúbo prísl.: tváriť sa s.;
samoľúbosť -i ž.: urazená s.
samoľúbosť -ti ž.
povýšenectvo povýšené správanie • povýšenosť • namyslenosť • povznesenosť: panské povýšenectvo, panská povýšenosť, namyslenosť • pýcha • márnomyseľnosť • samoľúbosť: urazená márnomyseľnosť, samoľúbosť • pejor.: nadutosť • nafúkanosť • velikášstvo • obyč. pejor.: suverenita • suverénnosť • hovor. pejor. panština • arogancia • kniž. spupnosť • expr. bohorovnosť
pýcha 1. nadmerné sebavedomie, preceňovanie seba • povýšenosť • povýšenectvo • namyslenosť: od pýchy, povýšenosti, povýšenectva, namyslenosti div nepraskne • márnomyseľnosť • márnivosť: ženská márnomyseľnosť, márnivosť • samoľúbosť: urazená samoľúbosť • pyšnosť • pejor.: nadutosť • nafúkanosť • velikášstvo
2. osoba, vec, na ktorú možno byť pyšný • hrdosť • sláva: chlapec je pýchou, hrdosťou, slávou celej rodiny • ozdoba: budova je ozdobou mesta
3. p. sebavedomie
samoľúbosť p. povýšenectvo, pýcha 1
samoľúby príd. nekriticky spokojný sám so sebou, veľmi sebavedomý, namyslený: s. umelec (Karv.); s. človek; s. horenos (Hurb.); s. úsmev, s. výraz tváre;
samoľúbo (star. i samoľúbe) prísl.: samoľúbo sa usmievať; samoľúbo poznamenala (Šolt.); Usmeje sa zdržanlivo a samoľúbe. (Tim.) Bola iba bludičkou, samoľúbe vyvolenou. (Podj.);
samoľúbosť, -ti ž. nekritické prílišné sebavedomie, namyslenosť: citovo zasiahnutý vo svojej samoľúbosti (Karv.); Z hlúpej samoľúbosti usmievala sa všetkým rovnako. (Ondr.); úsmev samoľúbosti (Kuk.); urazená samoľúbosť (Jes-á)