samoľúby príd. nekriticky spokojný sám so sebou, veľmi sebavedomý, namyslený: s. umelec (Karv.); s. človek; s. horenos (Hurb.); s. úsmev, s. výraz tváre;
samoľúbo (star. i samoľúbe) prísl.: samoľúbo sa usmievať; samoľúbo poznamenala (Šolt.); Usmeje sa zdržanlivo a samoľúbe. (Tim.) Bola iba bludičkou, samoľúbe vyvolenou. (Podj.);
samoľúbosť, -ti ž. nekritické prílišné sebavedomie, namyslenosť: citovo zasiahnutý vo svojej samoľúbosti (Karv.); Z hlúpej samoľúbosti usmievala sa všetkým rovnako. (Ondr.); úsmev samoľúbosti (Kuk.); urazená samoľúbosť (Jes-á)