rytier, -a m.
1. hodnosť, ktorú získavali príslušníci šľachtického stavu v stredoveku pasovaním, ak sľúbili vernosť svojmu lennému pánovi a ochranu slabým, najmä ženám: chrabrý r.; pasovať niekoho za r-a; pren. žart. r. smutnej postavy o rojčivom, neaktívnom, trochu smiešnom človeku;
2. hodnosť nositeľa radu: r. Čestnej légie;
3. človek ušľachtilých vlastností, bojovník za nejakú ideu: správať sa, konať ako r.; r. ducha; Všetci boli rytiermi cti. (Smrek) Myslíte si, že svet pozostáva zo samých rytierov? (Stod.)
4. sprievodca dámy v spoločnosti: Čakajú na Širického, ktorý býva ich sprievodcom a rytierom. (Tim.); mať svojho r-a obdivovateľa, milenca; byť verným r-om niekoho (najmä ženy) ochrancom, obdivovateľom;
rytiersky príd.
1. súvisiaci s rytierstvom: r. stav, r-a hra, r-e turnaje, r-e výpravy, r-e romány;
2. majúci vlastnosti rytiera, slušný, šľachetný, úslužný: r. muž; r-a pomoc (Škult.); r-e spôsoby (Krno);
rytiersky prísl.;
rytierskosť, -ti ž. vlastnosti rytiera; slušnosť, šľachetnosť, úslužnosť;
rytierstvo, -a str.
1. stredoveký šľachtický stav: stredoveké r. (Kuk.); hluk starého rytierstva (Sládk.);
2. vlastnosť charakterizujúca rytierov, rytierskosť: Bolo by to rytierstvo ísť nožom na bezbranného človeka! (Ráz.)
3. hromad. rytieri