pučiť, -í, -ia nedok.
1. (čo) gniaviť, drviť, rozpúčať: p. slivky; p. varené zemiaky; (Hrozno) kyjakmi pučia, gniavia na hustú kašu. (KUk.)
2. nár. pučať (o rastlinách): ruže budú pučiť (Žáry); Vŕby a rakyty začínajú pučiť pri potokoch. (Tim.); krovie pučilo (Taj.);
opak. pučievať, -a, -ajú;
dok. k 1 rozpučiť, k 2 vypučiť
|| pučiť sa
1. pukať sa, mliaždiť sa, rozpučať sa: (Pľuzdiere) sa pučili o tvrdé poriská. (Fr. Kráľ)
2. expr. veľmi sa hnevať, zlostiť sa: p. sa od zlosti; Darmo sa pučí moriak, že nemá komu kraľovať. (Štítn.) To nám napriek, aby sme sa pučili. (Tim.)
3. expr. do popuku sa smiať, zadúšať sa od smiechu: Ondro pri studni sa pučí od smiechu. (heč.) Okolo neho všetko sa pučilo smiechom. (Urb.) Iba čo sa pár chlapcov pučilo do dlane. (Tim.);
opak. pučievať sa;
dok. k 1 rozpučiť sa
rozpučiť, -í, -ia dok. (čo, koho) účinkom tlaku, tlakom, stlačením, stisnutím rozmliaždiť: r. zemiak, r. muchu, blchu, plošticu, voš; Janko rozpučil v ruke vajíčko. (Krno) Snehy by nízke strechy rozpučili (Jégé) váhou, ťarchou prelomili. Však mi ruku rozpučíš (Zgur.) veľmi mi ju stískaš. Pred očami mu rozpučila svrčina Švábika (Gab.) privalila a zabila. Ani nemukni, lebo ti rozpučím kotrbu (Skal.) rozbijem, prebijem.
● expr. rozpučím ťa (ho) ako žabu, ako voš, ako muchu, ako chrústa! vyhrážka tomu, kto niekoho veľmi nahneval; malo ho, išlo ho, ide ho od zlosti, od jedu, od hnevu r. veľmi sa hneval, hnevá; Nech ho rozpučí! nech sa hnevá!;
nedok. rozpučať, -a, -ajú
|| rozpučiť sa pôsobením tlaku sa roztrhnúť, puknúť, prasknúť, rozmliaždiť sa: Vajcia za košeľou sa rozpučili. (Čaj.) Rozpučil sa nám mažiar. (Hruš.) Korytnačka sa rozpučila a z jej kože vyskočila krásna pani. (Dobš.)
● šiel sa, išlo ho od smiechu r., div sa od smiechu nerozpučil, skoro sa od smiechu rozpučil veľmi sa smial; nech sa (od zlosti, od hnevu) rozpučí! nech sa hnevá, zlostí; div sa pýchou nerozpučí o veľmi pyšnom človeku;
nedok. rozpúčať sa