rozprávač -a m.
1. kto rozpráva nejaký príbeh: ľudový r., r. rozprávok
2. autor pútavo podávajúci istý dej: Ľ. Ondrejov bol dobrý r.;
rozprávačka -y -čiek ž.;
rozprávačský príd.: r. talent, r-é umenie;
rozprávačstvo -a s.
rozprávačský -ká -ké príd.
epický založený na deji, rozprávaní; typický pre epiku • dejový • fabulárny • fabulový: epický, dejový, fabulárny, fabulový princíp • odb. výpravný: epická, výpravná báseň • príbehový (ktorý má príbeh): príbehová literatúra • prozaický (op. poetický): prozaický charakter textu • rozprávačský • rozprávací • naračný • naratívny: rozprávačské, naračné umenie, žánre • zastar. rozpravný
rozprávačský p. epický
rozprávač, -a m.
1. kto niečo pútavo rozpráva, napr. nejakú rozprávku, poviedku, príhodu ap.: Rozprávač si odkašlal a pokračoval. (Fr. Kráľ); ľudový r. ľudový umelec, ktorý vie pekne, pútavo rozprávať ľudové rozprávky, povesti al. príhody, obyč. z dedinského života;
2. spisovateľ, autor, ktorý vie pútavo podať, napísať dej svojho diela: Na dialógu sa najviac potkýnajú neskúsení rozprávači. (Vaj.) Rozprávač vypätých dejov a situácií je Švantner. (A. Mat.);
rozprávačka, -y, -čiek ž.;
rozprávačský príd.: r-é umenie, r. talent, r-á pohotovosť; r-é poémy (Štítn.) obsahujúce veľa deja, epické;
rozprávačsky prísl.: dielo r. diferencované;
rozprávačstvo, -a str. schopnosť pútavo rozprávať al. písať