rozkošník -a mn. -ci m. pôžitkár, požívačník;
rozkošnica -e -níc ž.;
rozkošnícky príd. i prísl.: r-e chúťky; r. žiť
rozkošník -ka pl. N -íci G -kov m.
pôžitkár človek oddávajúci sa pôžitkom • požívačník • požívač: stal sa egoistom a pôžitkárom, požívačníkom • rozkošník • vychutnávač • zmyselník • hýrivec • hedonista • epikurejec: poznali ho ako hýrivca, hedonistu • labužník • maškrtník (milovník dobrého jedla al. iných pôžitkov) • lakotník • gurmán (milovník dobrého jedla) • často pejor. sveták (kto pôžitkársky využíva život): skúsený sveták • pejor. zastar. svetár (Dobšinský) • expr. ľahtikár (bezstarostne nezodpovedný a povrchný človek) • hovor. flamender • pejor.: bruchopasník • bonviván • kniž.: faun • satyr • chlipník (kto vyhľadáva telesné pôžitky) • subšt. fajnšmeker
p. aj maškrtník
rozkošník p. pôžitkár
rozkošník, -a, mn. č. -ci m. človek vyhľadávajúci rozkoš, pôžitok, oddávajúci sa rozkošiam, pôžitku, požívačník, pôžitkár: Je to číry senzualista, zmyslový rozkošník. (Min.);
rozkošnica, -e, -níc ž.;
rozkošnícky príd. i prísl. plný rozkoši, pôžitku, požívačný, pôžitkársky; požívačne pôžitkársky; blahobytne, slastne: r. život; ľahtikárska a r-a láska (A. Mat.); r. úsmev (Zgur.); r-a chlipnosť (Pláv.); natiahol sa rozkošnícky v leňoške (Karv.);
rozkošníctvo, -a str. oddávanie sa rozkošiam, pôžitkárstvo
rozkošník m pôžitkár, požívačník: takoweto swewolné a búgne ťelo takoweho čloweka, který se swým ťelem posskwrnuge, nazýwa swatý Pawel aposstol rosskossnikem (SK 1697); kdo ma trpky žiwot, ten ma potem lehku smrt, až pod swjmi težkostimi sam gj žada a kdj prigde, s radosti gj prigjma, než rozkossnjci sweta ginače (LKa 1736); na druhy patek krew Xtowa wileta pry byčzowany bude karhaty rozkossnikow (WS 18. st); -íček dem: delicatulus: rozkossnjček (PD 18. st)