rozhorčený príd. pobúrený z pocitu ublíženia, krivdy; svedčiaci o tom: r-í ľudia; r. hlas, krik;
rozhorčene prísl.: r. protestovať;
rozhorčenosť -i ž.
rozhorčenosť -ti ž.
rozhorčený príd.
1. rozčúlený, roztrpčený, pobúrený, nahnevaný, rozhnevaný, plný rozhorčenia (obyč. pre nespravodlivosť, krivdu, ublíženie, nespokojnosť ap.): r-í demonštranti, r. ľud; r. hlas; r. výraz tváre (Vaj.); Ja chcem bývať vo svojom dome, vykríkol rozhorčený. (Tat.); r. pátos (Chorv.);
2. svedčiaci o rozhorčenosti, prudký, neúprosný, úporný: r. boj, zápas, nápor; r-á diskusia (Karv.);
rozhorčene i rozhorčeno prísl.: hovoriť, zvolať r.; Zaklial rozhorčene. (Jégé) Každý pozér je antisociálny živel, mali by sme ho rozhorčene vypískať. (Mráz) Rozhorčeno odvalí kus z okruhu chleba. (Tim.) Dievčatá rozhorčeno pozerali naň. (Kuk.);
rozhorčenosť, -ti ž. rozhorčenie: oprávnená, spravodlivá r.