rovnodušný príd. zastar. (rus.) ľahostajný, ktorý stratil záujem; pokojný, vyrovnaný: r. človek;
rovnodušne/-o prísl.: Znáša všetko rovnodušne. (Vans.) „Zaslúžil som,“ vravel si rovnodušne. (Taj.) Pražským priateľom rovnodušno zjavil svoje nové stanovisko. (Vlč.);
rovnodušnosť, -ti ž. ľahostajnosť, nezáujem; pokojnosť, rozvaha: Už (ho) rovnodušnosť zajala celého. (J. Kráľ) A potom zachovajže si rovnodušnosť! (Vans.)