rečník -a mn. -ci m.
1. kto reční pri význ. polit., prac. ap. príležitosti: slávnostný r.
2. kto vie rečniť: dobrý, pohotový, rodený r.;
rečníčka -y -čok ž.;
rečnícky príd.: r-a tribúna; r. talent; r-a otázka;
rečníctvo -a s. rečnícke umenie; náuka o tomto umení, rétorika: cvičiť sa v r-e; štúdium r-a
rečník -ka pl. N -íci G -kov m.
rečník kto prednáša reč, reční, najmä pri významných príležitostiach; kto vie dobre rečniť • kniž.: rétor • orátor: parlamentný rečník, rétor, orátor; pohrebný rétor, orátor; nie som rečník, rétor, ale rád by som povedal niekoľko slov
rečník, -a, mn. č. -ci m.
1. kto prednáša reč, kto reční, kto má prejav (obyč. pri slávnostných príležitostiach): slávnostný r., parlamentný r.; politický r; pohrebný r. (Taj.); V diskusii prehovoril rad rečníkov (Sev.) diskutérov.
2. kto vie plynne, pohotovo hovoriť, najmä na verejnosti, kto vie diskutovať: dobrý, zlý, pohotový r.; rodený r. talentovaný;
rečníčka, -y, -čok ž. rečnícky príd. i prísl.: r. talent, r-e nadanie; r. prejav; r-a tribúna, r-a otázka, r-a pauza; r. nadaný
rečník m 1. kto reční, kto prednáša reč: concionator: rečnjk pred lidem; declamator: rečnjk, který hlasem reč promluwá (WU 1750); orator: rečnjk; rhetor: rečnjk, krasomlúwec (KS 1763); rimskj a ginj starobylj rečnjcy swe reči pohrebnj aneb oratie neywjce na čtiri castky delili (TR 1792) 2. kto vie rečniť: wjmluwnj rečnjk spusobi zmluwenj zhledawa (KoB 1666); kdyby Búch zbehlých mudrcuw, krasne slowýcych rečnykuw wywolil, byl na zwestowáňy evangelium (PP 1734); sophista: chytry rečnjk, krasomlúwec (KS 1763); weliki byl náss swaty pastýr Basilius, znamenity rečnjk, učitel a neporussitedlni stlup wjry katoljcké (VP 1764); orator omnibus numeris absolutus: dokonalý rečnjk (WZ 1797) 3. zástupca, obhajca: kdo chce wrecem mlatit, sitem wodu wažit, ten ma pracu maly zisk, s pracy teg poznawa, neb zle priprawy ma, yako bez causi recznik (BV 1652); causidicus: rečnjk, který pred práwem zastáwá (WU 1750); advocatus: rečnjk, zástupec (KS 1763); -ícky príd k 1: kunsst mlúweni přemaluge gakoby hruby spúsob mlúweni rečnickimy barwamj gakož sau figury, ozdobne rečy (OP 1685); rhetoricus: rečnjcky; declamatorius: krásomlúwny, rečnjcky; compositura orationes: složeni rečnického umeňá (KS 1763); po -ícky prísl výraz: oratorie: krásomlúwňe, po rečnicky (KS 1763); rečníctvo [-í] s rečnícka činnosť, rétorika: professio dicendi: rečnictwi (KS 1763)