ranený
I. príd. kt. utrpel zranenie: r. vojak; byť ťažko r.;
pren. r-é srdce
II. ranený m. ranený človek: ošetrovať r-ých
ranený -ného pl. N -ní G -ných m.
ranený -ná -né príd.
ranený príd. ktorý utrpel zranenie: ľahko, ťažko, smrteľne r.; r. vojak, r-á ruka, r-á noha; r-á zver;
pren. postihnutý vnútornou bolesťou, žiaľom, zarmútený, zronený, dotknutý: r-é srdce (Tim.); Ilčíčka nepatrila medzi ženy, ktoré, keď sú dotknuté a ranené, utiahnu sa do kúta. (Urb.) Darina utiahla sa do besiedky i so svojou ranenou láskou. (Greg.);
spodst. ranený, -ého m. človek, ktorý utrpel zranenie (obyč. vo vojne al. pri nehode): Prišli prví ranení. (Vám.) Pozbierali si mŕtvych a ranených a vrátili sa späť k Hronu. (Ondr.);
ranene prísl. zried.: „Veď ste azda len nepotratili ešte všetok rozum,“ skríkne (Anča) ranene. (Tim.)
ranený, ranen príd kt. utrpel zranenie, poranený: pakli by rzekel ranieny czlowiek toho, ktoz ho ranil, magi geho osuditi (ŽK 1473); raneneho na zemi dwakrat uderil (NIŽNÁ 1635); waryty w wode dewaternyk, chlupaček, chlapynu, zlaty trunk, černohlawek, to pyty, čloweka ranyeneho wnytr oprawuge y posylnuge (HL 17. st); vulneratus: raňeny, poraňeny (KS 1763); hrabě nesscasné, smrtedlne ranyen skončyl (PeP 1770); (sultán) na obecném a lidmi zaplneném placi slišané jest streleňí, zvrhnul jest sa ze sedla a rovno prez srdce raněný žiť prestal v okamžení (BR 1785); subst r. m kto je poranený: že bich stratiene hledal, raniene hogil, powazowal, že bich pred nepritelmy, zlodiegmy, zwermy hltawimy was branil a zastawal (KT 1753)