rabín -a m. vedúci žid. náb. spoločenstva: hlavný r.;
rabínsky príd.
rabín -na pl. N -ni m.
rabín -a, rabbi, rabi -ho m. ‹hebr› cirk. žid. kňaz, pôvodne učiteľ a znalec náboženského práva;
rabínsky príd.;
rabínstvo -a s. rabinát
kňaz človek vykonávajúci z povolania náboženské úkony • duchovný • hovor. farár: katolícky kňaz, duchovný; evanjelický farár • cirk.: duchovný pastier • duchovný otec • otec (obyč. v oslovení) • kniž. dušpastier • hovor. zastar. pánko: velebný pánko • kniž. abbé (katolícky duchovný bez kňazského úradu, obyč. vo francúzskom, talianskom a pod. prostredí) • páter (rehoľný kňaz) • kurát (vojenský kňaz): poľný kurát • pastor (protestantský kňaz) • pop (pravoslávny kňaz) • rabín (židovský duchovný) • reverend (titul kňaza v niektorých cirkvách) • žrec (kňaz u pohanských Slovanov)
rabín p. kňaz
rabín, -a m. titul židovského vykladača zákonov a Talmudu; židovský duchovný, učiteľ židovského náboženstva: hlavný r.;
rabínka, -y, -nok ž. hovor. rabínova žena;
rabín m hebr, rabinus m hebr/lat židovský duchovný, učiteľ židovského náboženstva: wetssi častka židowskeg punktowaneg biblij neni od Boha psat dana, než od rabbinusvw (PP 1734); žydovske sskoly rabjnuw čjňa, písma wykladateluw (KrP 1760)