puto, -a, obyč. v mn. č. putá, pút str.
1. reťaz, povraz, remeň, okovy ap. slúžiace na sputnanie niekoho al. niečoho: Putá si uviazali o rukávy, nimi sputnajú nohy koňom. (Vaj.) Otec v putách umreli za svoj národ. (Vaj.) V príbytku našli kľúč na putá a rúče ich sňali. (Jégé) Zajatých mužov z otrockých pút vymanili. (Hviezd.) Vrhli ho do pút. (Žáry) Hneď do väzenia, putá na ruky. (Ráz.) V uniforme cítil sa ako v putách. (Urb.); zhodiť p-á (Gab.) oslobodiť sa; strhnúť p-á (Lajč.); pren.: Lámal putá latinčiny a obracal sa k reči živej (Vlč.) oslobodzoval sa od mŕtvej reči; putá zvyklostí a noriem (Mráz); Ani čo by boli padli putá, ktoré mu celú bytosť fržali okovanú (Kuk.) cítil sa voľný; Vytrhli sa z pút (času) (Zúb.) zabudli na čas.
2. spojivo: p-á priateľstva; citové p.; vnútorné puto; príbuzenské p-á; Dieťa je veru silné puto ženy a muža. (Švant.) Nikdy sa nepretrhnú putá, ktoré nás spájajú. (Král.) Zacítili tajomné puto. (Hor.) Cíti, že ich spolu viaže mocné puto. (Chrob.) Cíti na sebe putá, ale tie sú sladké. (Kuk.) Nepomyslela na lámanie manželských pút. (Jégé);
pútko, -a, -tok str. zdrob.: Kubkovi so pútkom pripevnil na nohu retiazku. (Mor.) Ušli, hoci mali pútka na rukách. (Vaj.);
krajč. slučka na odeve, ktorou sa niečo upevňuje, pripína; pod golierom prišitá šnôrka, za ktorú sa odev vešia, hovor. vešiak