Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

protivný príd.

1. odpudzujúci, odporný, hnusný: p. smrad, p. človek; všetko je tu p-é

2. kniž. zastar. náprotivný, protiľahlý: p. breh

3. kniž. nepriateľský (význ. 3): p. tábor;

protivne prísl. k 1;

protivnosť -i ž. k 1

protivne 2. st. -nejšie prísl.

protivný¹, 2. st. -nejší príd. vzbudzujúci nechuť, odpor, hnus, odpudzujúci, nepríjemný, odporný: Muchu treba zabiť, lebo je protivná. (Stod.) Taký mi je protivný ten chlap. (Fig.) Zaženiem to protivné zviera. (Jes.) Plač ženy mu bol protivný. (Jégé) Skrsol v nej nepríjemný až protivný pocit. (Greg.) Nikdy nič protivného jej neurobila. (Kuk.) Vyhol sa protivnej mu práci. (Jégé) Všetko je také odporné, protivné. (Tim.);

protivne prísl.: p. sa usmievať (Ondr.); p. povýšený (Jil.); Protivne poníženým sa stal. (Jégé);

protivnosť, -ti ž. vlastnosť niekoho al. niečoho protivného, odporného