prečo [-o, -ô], čes proč zám prísl 1. vyj. otázku týkajúcu sa príčiny, dôvodu, z akej príčiny, z akého dôvodu: besstelelek, procž na mug dom hažete (KRUPINA 1643); precžuo len mogmu synowj nedate pokog, ked wsseczka dedina to zbozja hubyla (H. JASENO 1672); prečo ťa sem na zamok pan uradnik pozval (S. ĽUPČA 1732 CM); prečo sy toto učinila (KB 1757); prečuo panske roboty wedlye swogih užitkou nyewikonawas (KALINOVO 1789) 2. uvádza vzťažnú vetu príčinnú, prívlastkovú, predmetovú: my bychoch rady krundownie sie dowedely, protz nebo zacz o was prepowydagy, ze (TRNAVA 1549); newem, procz a dla czeho hamuye (Krištof) statek Greguw bez wyni (ŠEMŠA 1580 E); pan Krssko hnewa se na mna o czelj, preczwo som wam ych wjdal (NEMŠOVÁ 1690); čo se domnjwáss, prečo sa obmesskáwa syn múg; ukáz my, prečo mňa tak súdjss (KB 1757); nihil impedit qvominus faciam: nemám prjčinu k tomu, prečo bych neučinil (KS 1763); kopanicu aby Gyuro Hanko y geho potomcy užiwali irečitym spusobem, prečo pre wernost tohoto dokonany do nasseg knihy obecneg zapisugeme (OČOVÁ 1772) L. mať p. mať príčinu: wyte dobre, kdy gednosteyne ty susedy na mne zalobu wiedly a nemaly pretzo (s. l. 1573)
proč p. prečo