prislúchajúci príd 1. kt. prislúcha, patrí niekomu, k niečomu: Ambrosius Abrahami z manželkow swogow Juditow wyhledawaly polowicz domu z zemiami oraczymy a lukami pod ten dom prysluchagiczymy (BÁTOVCE 1615); pod tym pak domem prisluchagjceg piwnici takowato limitatia se stala (KRUPINA 1633); musejú též všecci tré prisluchajícú na seba částku vzíťi (BR 1785) 2. vhodný, náležitý; príslušný: zlodeg ge, kdo ňewraca, čo ge čige, w čas prisluchagicy (GV 1755); prisluchagjcy pričina oswicenj gsau učitele a kazatele (HeT 1775); (listy) do prisluchagicich ruk neskoro dojdu (LEVOČA 1785); gedno každe (stvorenie) wedle zrostu, proportie a zádosti potrawy y prisluchagice udy tela sweho sporadane ma (PR 18. st); subst p. m kto patrí do istého spoločenstva, príslušník: povinovaty bude jeden každy prichazejici tepličny host zde ustanovenymu barbirovi aneb lazebnikovi sve jméno, stav a karakter, tak jako i svych prisluchajicich, tež čas bydleni oznamiti (S. TEPLICE 1799 CP)