prinucovať p. prinútiť
prinútiť, -i, -ia dok. (koho, čo k čomu, na čo, do čoho, s neurč., so spoj. aby) pohnúť niekoho (niečo), aby niečo vykonal (obyč. proti svojej vôli), donútiť: K láske neprinútiš Aničku ani hrozbou ani prosbou. (Urbk.); p. nepriateľa na ústup; Hrdých mešťanov prinútia zaplatiť i mýto. (Škult.) Prinúti osud, aby jej bol prajný. (Jégé) Veľká bieda ho predsa prinútila, že zazvonil i na zamrežovanej bráne nábytkovej továrne. (Ondr.) To nebolo naschvál, ale z prinútenia. (Kuk.);
nedok. prinucovať, -uje, -ujú
|| prinútiť sa (s neurč. i do čoho) premôcť nevôľu, nechuť do niečoho; proti svojej vôli, nasilu sa donútiť urobiť niečo: Násilím sa prinútila vstať, ale hlava sa jej zakrútila, nohy podlomili. (Min.) Prinútila sa do úsmevu. (vaj.)