prinútený -ná -né príd.
prinútený príd. nasilu, proti svojej vôli, často mocou al. násilím donútený: Keď sa k vine priznať nechcete, prinútený som z vás pravdu mocou vynútiť. (Kal.);
prinútenosť, -ti ž. prinútenie, donútenie: Poddal sa prinútenosti. (Kuk.); z násilnej p-i (Šolt.)
prinútený príd donútený: wec prinucena welmi gest newdečna (BV 1652); o nasylnem a prinucenem odchazenj (SP 1696); coactus: prinúceny, prisyleny; enectus inopia: w nedostatku prinúceny (KS 1763); s touto našou juž i prinucenou inštancii se pred Jeho Excelenciu utikame (L. TEPLÁ 1780 LP); -e prísl: invite: prinúceňe, proty wúli (KS 1763); pasťe stádo ne prinúťeňe, než dobrowolňe (BN 1796); -osť ž prinútenie, nátlak: invita Minerva: s prinucenosti (KS 1763)