predikant -a m. ‹l› cirk. zastar. (protestantský) kazateľ;
predikantský príd.
predikant, -a m. zastar. protestanský kazateľ (Ráz.)
predikant, zried predikáč m lat náb protestantský kazateľ: panu ffararowy nemeczkemu imp 1, panu praedicaczowy imp 1, panu druhemu predicacowy imp 1 (PREŠOV 1660); ten ničemny wihnany z Nemssowy predikant nechce precze sweg zlosty zanechat, než mne weliku prekažku w službach mich duchownich činy (NEMŠOVÁ 1666); aňy nowowercy ňedopusstagu, aby kterykolwek praedikant praedikanta bez superintendensa wolyl (PP 1734); a esste pozustawagu predikantowe luteransczi a kalwinsczi (MS 1758); -ka ž: tam památka se čiňj mnohých predikantůw a predikantek (PE 1764); -ský príd týkajúci sa predikanta, kazateľský: sotwa kdo welikeho rodu wcházy do stawu praedikantského (SPa 1716); učenj katolickeho obrancowe, towaristwa Ježissoweho učitele súl praedikantskym očem wassym gsu (DuH 1723)