pozorovateľ -a mn. -ia m. kto niečo pozoruje: meteorologický p., objektívny, kritický p., voj. vojak určený na pozorovanie (úseku terénu); práv. osoba, stránka zúčastnená na istom rokovaní bez práva rozhodujúcim spôsobom zasahovať;
pozorovateľka -y -liek ž.;
pozorovateľský príd.: p-á veža
pozorovateľ -ľa pl. N -lia G -ľov m.
účastník kto sa na niečom zúčastňuje, zúčastnil: účastník zhromaždenia, schôdzky, účastníci revolúcie • spoluúčastník (kto sa spolu s niekým na niečom zúčastňuje): spoluúčastník výpravy • zúčastnený: vedeli o tom iba zúčastnení • svedok: očitý svedok zrážky • pozorovateľ (účastník istého rokovania bez práva rozhodujúcim spôsobom zasahovať)
pozorovateľ, -a, mn. č. -lia m. kto niečo pozoruje, kto si niečo všíma: nezaujatý, nestranný, objektívny p.; bystrozraký p. (Vlč.); kritický p. (Vaj.); povrchný p. kto si niečo všíma len povrchne; Domenico je znamenitým pozorovateľom ľudskej duše. (Hruš.) Bystrejší pozorovatelia v meste vedeli, že (továreň) vyrábala aj otravný plyn. (Letz);
práv. osoba zúčastnená napr. na rokovaní, na konferencii ap. bez práva aktívne zasahovať;
voj. vojenská osoba určená na pozorovanie istého úseku;
pozorovateľka, -y, -liek ž.;
pozorovateľský príd.
1. vlastný pozorovateľovi: p-é schopnosti , p-é nadanie;
2. určený pre pozorovateľa: p-á veža; včel. p. úľ sklený úľ na pozorovanie včiel