povolenie [-ie, -í] s
1. dovolenie, súhlas (obyč. úradu), ktorým sa niečo povoľuje; listina s týmto súhlasom: mudry a oppatrny Sebastian Doroticz dobrowolne s powolenym swy manželky, ditek y ginich pratelow swich predal dom (RUŽOMBEROK 1571); otcy geho gmeno bilo Martin Sskita a matere Katharina Brandisowa, widal se mu list s powolenjm auradu (ŽILINA 1620); kragčjra, takoweho humplara, s powolenjm pana richtara da (cechmajster) do aresstu meskeho (CA 1681); wje-lj swedek, že nebosstik pan Balassy Ferencz pažite pod kasstilom Orlowskim toliko ku kasstilu na swu stranu hagel a slobodne užiwal, brez powolenya sweho nikomu past nedopustil (ORLOVÉ 1690); concessio: dowolenj, dopússťenj, powolenj (KS 1763); co se nassým samým mlčanliwym powolenjm činj, tak mnoho gest, gako bychom to sami činili (PrV 1767)
2. voľnosť, neobmedzenosť, uvoľnenie: licentia: sloboda, powolenj, dowolenj (KS 1763)