posvietiť (si), -i, -ia, rozk. -svieť dok.
1. (čím, komu, na koho, na čo) svetlom, svietením na chvíľu niečo ožiariť, urobiť viditeľným, zasvietiť: p. (si) lampou, baterkou; Otvorte dvere a šikovne mi posvieťte. (Král.) Posvietili sme si zápalkou. (Tomašč.) Zažal sirku a posvietil na hodiny. (Taj.)
● expr. čert, parom, zlý mi posvietil dostal som zlú, mrzkú myšlienku, rozhodol som sa pre niečo zlé, mrzké: Čert mi posvietil zadierať do prekliatej bosorky. (Kuk.) Veď ti ja posvietim! vyhrážka, hrozba;
2. expr. (na čo, na koho) dôkladne niečo, niekoho preskúmať, odhaliť, objasniť niečo: On prišiel s Lejlou pohovoriť rozumne, posvietiť na jeho terajší stav. (Vaj.) Usiloval sa vyhrabávaním mnohých podrobností posvietiť na povahu Petra Dibáka. (Letz) Nezaškodí posvietiť si aj na podrobnosti. (Chorv.) Posvietim si na teba, čo si zač. (Krno) Veď si tam posvietime na záškodnícku bandu! (Fr. Kráľ)
svietiť, -i, -ia, rozk. svieť nedok.
1. vydávať, vyžarovať svetlo, žiariť (o rozličných zdrojoch svetla): slnko, mesiac svieti, hviezdy svietia; Cez drobný oblôčik chalúpky svietil ohníček na kozúbku. (Jégé) Nad nimi svietila plynová lampa. (Jes.) Na dubovom stole svietila petrolejová lampa. (Fr. Kráľ) Zďaleka svietia ako slncia jeho elektrické svetlá. (Tim.); pren. expr.: Z neho až tak svieti spokojnosť (Laz.) prejavuje sa navonok. Svietil rumeň jej tvári (Vaj.) jej tvár žiarila. Jej tvár svietila istotou a spoľahlivosťou (Zát.) prezrádzala istotu a spoľahlivosť. Celý svietil svojou duševnou krásou. (Jes-á)
2. (čím) používať nejaký svetelný zdroj na osvetlenie, osvietenie niečoho: Obzerala [ho] od predku, od zadku, svietiac si k tomu sviečkou. (Jégé) Márne mu svietili dolu na rošte zápalkou. (Sev.) Išiel síce pomaly, ale iste, akoby mu permoníci lampášikmi svietili pod nohy. (Švant.); s. petrolejom, elektrinou na svietenie používať petrolej, elektrinu;
3. mať zažatý nejaký svetelný zdroj (lampu, elektrické svetlo ap., obyč. v izbe): A to si ešte svietila o pol dvanástej, ty naničhodnica. Čo ty petroleja spáliš. (Jégé) Všade tma. Ešte nikde nesvietia. (Kuk.) Zbadal som, že ešte svietiš. (Vaj.) Pred jej domom som zastal, lebo svietila. (Švant.)
4. expr. mať lesk, lesknúť sa, ligotať sa, blyšťať sa, jagať sa: zuby, oči mu svietia; Čistá voda svietila proti slncu ako zrkadlo. (Gab.) Strieborné stužky koľajníc svietili v temravom svetle. (Urb.) Slza svieti v oku. (Vaj.) Okná i zrkadlá sa leskli a vydrhnutá dlážka svietila. (Jaš.) Nábytok musel svietiť čistotou. (Urb.)
5. expr. belieť sa, vyznačovať sa bielou, svetlou farbou; vynímať sa (o bielych predmetoch): Svetlé rukavičky svietia v prítmí predsienky. (Karv.) Múry svietili zďaleka čerstvým vápnom. (Urb.) Na šnúrach svietila biela bielizeň. (Jaš.) Spomedzi líp biely mramor svieti. (Krčm.) Nad ním svieti pevný hrad na vysokom brale. (Chal.) Cesta svietila bielou stuhou. (Vaj.); pren. Už jej palce začali svietiť z tých čižiem, čo ich tak znosila (Dobš.) trčať. A zas svietil liter na stole (Vaj.) na stole bola položená litrová fľaša s nápojom.
6. hovor. expr. zried. (čo komu) vyčitovať, vyčítať, hrešiť niekoho: Celou cestou mi svietila Anabella, aký som. (Tat.);
opak. svietievať, -a, -ajú;
dok. k 1, 4, 5 zasvietiť, k 2 posvietiť
|| svietiť sa
1. expr. lesknúť sa, blyšťať sa, vydávať lesk, ligotať sa: Veľký vrch sa len tak svietil ľadom. (Bedn.) Keby ja vedel, od čoho sa tak [čižmy] svietia. (Kuk.) Rosa po lúčinách svieti sa čarovne. (Horal) Nebo jasné, slnko hrialo o Jáne, Kysuca len sa tak svietila. (Taj.) Okná na domoch svietia sa radradom (Tim.) v domoch je zažaté svetlo.
2. expr. vyznačovať sa bielou, svetlou farbou, belieť sa: [Škola] svietila sa, biela, na slnku ako kus snehu. (Jil.)
3. neos. svieti sa, svietilo sa je, bolo zažaté, svietia, svietili: Z malého obloka dielne sa svieti. (Jégé) I zo šiatrov sa ešte svieti. (Kuk.) V izbe sa svietilo a tak predovšetkým zahasil svetlo. (Urb.) V oblokoch ešte vždy sa svietilo. (Šolt.);
opak. svietievať sa