posmešník -a mn. -ci m. kto sa rád posmieva, posmeškár: uštipačný p.;
posmešnica -e -níc ž.
posmešník -ka pl. N -íci G -kov m.
posmešník kto sa rád posmieva, robí si posmech • posmeškár • expr.: posmievač • vysmievač • posmechár • kniž. sarkastik: bol známym posmešníkom, posmechárom, sarkastikom • satirik (autor textu posmešného charakteru) • ironik (ironický človek)
posmešník, -a, mn. č. -ci m. kto sa rád posmieva, robí si posmech, posmešky, posmeškár: čiapka, o ktorej posmešníci poznamenali, že očervenela od jeho vlasov (Podj.);
posmešnica, -e, -níc ž.
posmešník m. 1. expr. človek, ktorý sa rád posmieva, robí si posmech, posmeškár: Od mala bou̯ s ňeho posmešňík, rá_ca z druhieho sma̋u̯ (Krivá DK) 2. lipt vtipný, žartovný človek: Figľiar veľkí a posmešňig bou̯ z_ňeho (Východná LM)
posmešník m kto sa rád posmieva, robí si posmechy, posmievač: yak su mnozy neustupny posmessnyczi, weliczy ruhacžy, ty ne k spaseny, ale k zatraceny wecznému prigimagy (BAg 1585); a tuto byli posmessnjcy a weliky wystupnjcy, nikoho sy newažili (BrV 1796)