poslucháč -a m.
1. kto počúva (rozhlas, prednášku ap.): recitácia zaujala p-ov
2. vysokoškol. študent: p. filozofie, medicíny;
poslucháčka -y -čok ž.;
poslucháčsky príd. i prísl.;
poslucháčstvo -a s. hromad. poslucháči: vzbudiť záujem p-a
poslucháč -ča pl. N -či m.
poslucháč 1. p. študent 2. p. vnímateľ
študent kto študuje na strednej al. vysokej škole: dobrý, priemerný študent • poslucháč (vysokoškolský študent): poslucháč medicíny, architektúry • študujúci: študujúci popri zamestnaní • žiak (strednej školy) • vysokoškolák (vysokoškolský študent) • zastar. študiózus (Zúbek) • zastar. univerzitant (Kukučín)
vnímateľ kto vníma (obyč. umelecké dielo al. jazykový prejav) • psych. percipient: vnímateľ, percipient umenia • poslucháč (vnímateľ zvukového prejavu) • čitateľ (vnímateľ písaného prejavu)
poslucháč, -a m.
1. kto niečomu načúva, niečo počúva (napr. prednášku, rozhlas ap.): V niekoľkých poslucháčoch zanechala reč hlboký dojem. (Jil.) Mávala sny o poslucháčoch, ktorých do vytrženia privádza jej hra. (Tim.); p-i rozhlasu, rozhlasoví p-i; čierny p. (rozhlasu) ktorý nemá na svoj prijímač koncesiu;
2. vysokoškolský študent: p. medicíny, filozofie;
poslucháčka, -y, -čok ž.;
poslucháčsky príd.;
poslucháčstvo, -a str. hromad. poslucháči: vysokoškolské p.; Na tvojej strane sú sympatie poslucháčstva. (Kuk.)
poslucháč m 1. kto počúva niečo (obyč. niekoho kázeň): znamo gest Wassy Oppatrnosty ten objczeg, že posluchaczy swym fararom ku ohrjwany swých domov dawagy slobodu swych horach rubati drewo (HLINÍK n. H. 1594); aby posluchačti lutheransky nebyli dlužny katolicžkim knezom platiti (VYHNE 1686); nebo néú sprawedliwy poslúcháči zákona pred Bohem, ale činjtele zákona osprawedlňowat sa budú (KB 1756); kedz dokontsi kazatzel kázányé, prehvari k poszluchatsom takto (AgR 1758) 2. kto počúva výklad učebnej látky, žiak: auditor: poslucháč, učedlnyk, žák (KS 1763); x. pren lakomstwy tolku ono sskolu ma, kolki gest swet, tolko posluchacuw a učedelnikuw, kolko temer lidy (SJ 1764)