posúdenie [-ie; -í] s
1. súdenie niekoho za niečo, súd: gestli by ktery (majster) na druheho ruku pozdwjhol, pro takowy weliky wistupek s posudzeny cechmystra pokutu ponese (CA 17. st) podľa rozhodnutia; z spravodlyivosztzu on tot tzali svet dobre szúdzitz budze, tsom do jeho rúk Búh otzetz pustsi tzalé poszudzenyé (HPS 1752); iudicatio: súďenj, rozsúďenj, posudenj (KS 1763)
2. mienenie, mienka, úsudok: mudrégsség učinjss to, ugdess lidské posúďenj; iudiciolum: domnenj, posúďenj (KS 1763); tak podezreňá, nespokogné a wssetíčné posúďeňá snádňegsség ucházat budess; žebys z wsseligakym podezrednjm a wssetecnjm posúdenjm mysel twú nezamotawal a nenakazyl (BlR 18. st)