politický príd.
1. týkajúci sa politiky ako činnosti vlády štátu al. spoločenských organizácií: p. činiteľ, pracovník, p. prejav, p-é presvedčenie, p-á uvedomelosť, p-á orientácia, p-á príslušnosť; p-é kruhy; p. život, p. boj; p-á strana, p-á situácia; p-á moc; p-á výchova, p-é školenie, p-á literatúra, p-á poézia; p. trestný čin čin, ktorý podľa svojej povahy a podľa okolností, za ktorých bol spáchaný, svedčí o snahe narušiť, ovplyvniť usporiadanie verejných al. sociálnych záležitostí; geogr. p. zemepis riešiaci vzťahy medzi prírodným a kultúrnym prostredím príslušného priestoru a štátom ako živým organizmom; ekon. p-á ekonómia historická veda o vývine spoločensko-výrobných vzťahov ľudskej spoločnosti;
2. zastar. verejnoprávny, mocenskoprávny, štátoprávny: p-á správa, p-á vrchnosť, p-é úrady; p-á obec (v protiklade k urbárskej al. cirkevnej); Do politického národa uhorského počítali sa len stavy šľachtické. (Luby);
politicky prísl.: p. uvedomelý človek, p. spoľahlivý, nespoľahlivý, p. vyspelý; p. prehodnotiť niečo (Pláv.); p. bojovná satira (Horov); vzdelávať sa, rásť p.;
politickosť i političnosť, -ti ž.: p. v umení, p. školy