polesný m. vedúci polesia
polesný -ného pl. N -ní G -ných m.
polesný, -ého m. vedúci, správca polesia, revírnik, funkčný titul vedúceho polesia;
polesná, -ej ž. hovor. žena polesného;
polesníček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr. zried. (Tim.)
polesný m. (poliesní) správca (vedúci) polesia: A ftedi som viezol aj poľesnieho ženu do Oravídz zo štacijonu (Čimhová TRS); Ottedi čo bou̯ umreu̯ starí poľiesní, je horáreň prázna (Kšinná BÁN); Tam zme ešťe boli aj druhí, tam bou̯ poľesní, riaditeľ (Zvol. Slatina ZVO); On tam je poľesnej (Ozdín LUČ)
poliesný p. polesný
polesný príd týkajúci sa polesia: z uradu polesneho (vydali nariadenie) (TRENČÍN 1729) L. hágnjcy a polesnj mysliwcy (HRK 1773) horári; subst p. m správca polesia, horár: wydany penezy na conuentie polesnemu fl 45 (TRENČÍN 1729); čo nam p. polesny ani suche drevo na zemi nedaju brat (ZUBÁK 1760 LP); panského polesneho Viskočza z hory giduczeho wibili (T. DVORY 1780)