pokynutie, -ia str.
1. mierny pohyb, posunok, kývnutie, pokyn (obyč. rukou al. hlavou) na znak niečoho: p. rukou (Tim.); Prostým pokynutím prsta ma vyzval, aby som sa zo svojho miesta odstránil. (Jégé) Na pokynutie mocného decemvira predvedená je trasúca sa dievčina. (Škult.)
2. úprava, nariadenie, rada, smernica, rozkaz, pokyn: Všetky umné pokynutia padnú jej na osoh. (Vlč.) Vypýtali sme sa na ďalšiu cestu i dostali sme dobré pokynutia. (Kuk.) Dávajúc jej rady a pokynutia, zabudla na celý svet. (Kuk.) Dostal i zhora pokynutie štatuovať exemplum. (Vaj.)
pokynutie [-í] s 1. mierne kývnutie, posunok rukou, hlavou al. očami ako znamenie niečoho: dogista uznáva se byti samym knižatem, pozdrawuge prednych dworanuw samým pokinutím očima a hnutým hlawj (SK 1697); mladenec náramne se byl zaljbil do gisté panni, ale ani skrze dotjkánj, ani žertownjma slowi, ani očech pokynutjm nic wikonat nemohel (VP 1764); král Pryamus sede na swe stolicy, učinil ruku pokinutim mlčenj a rekl (HI 18. st) 2. príkaz, nariadenie, pokyn: (vrátnik) gen toliko a skrze pokinuti wrata otwjral a zawjral (VP 1764)