pokušiteľ -a mn. -ia m.
1. kto zvádza, navádza (na niečo zlé): prefíkaný p.
2. náb. zlý duch, diabol: premôcť p-a;
pokušiteľka -y -liek ž. k 1;
pokušiteľský príd.: p. úsmev;
pokušiteľsky prísl.
pokušiteľ, -a, mn. č. -lia m. kto pokúša, kto zvádza na zlé: Áno diabol ste, studený, strašný pokušiteľ. (Vaj.) Teraz by (Katuša) už tak nespravila, čo by dvadsať pokušiteľov bolo v dome. (Tim.) Pribral sa (Nebuzardar) bojovať proti perzským pokušiteľom (Fig.) rušiteľom pokoja;
pokušiteľský príd.;
pokušiteľsky prísl.: Zadíva sa mu pokušiteľsky do drobných očú. (Ráz.)