pokušiteľ -a mn. -ia m.
1. kto zvádza, navádza (na niečo zlé): prefíkaný p.
2. náb. zlý duch, diabol: premôcť p-a;
pokušiteľka -y -liek ž. k 1;
pokušiteľský príd.: p. úsmev;
pokušiteľsky prísl.
pokušiteľ -ľa pl. N -lia G -ľov m.
čert nadprirodzená bytosť ako stelesnenie zla • diabol (op. anjel): preobliecť sa za čerta, pokušenie diabla • satan • satanáš: pekelný satanáš • Antikrist (diabol ako protivník Krista) • pren. antikrist (zlý človek) • zlý duch • zloduch • pekelník • démon • lucifer • bes • ďas (obyč. v nadávkach): ký ďas ťa sem dovliekol • expr. rohatý • hovor. expr.: parom • šľak • fras (obyč. v kliatbach): nech ho parom uchytí; šľak to vzal; bodaj ho fras vzal • hovor.: anciáš • ancikrist (v kliatbach a nadávkach): anciáša, ancikrista tvojho • hovor. expr. helement (v nadávkach) • hovor. expr. beťah (v kliatbach a nadávkach) • zastar.: priepastník (Vansová) • rarach (Hurban) • kniž. zastar. zloboh (Dobšinský) • bibl. belzebub • náb. pokušiteľ: premôcť pokušiteľa • žart. krampus (Letz)
pokušiteľ p. čert, zvodca
zvodca kto niekoho zvádza al. zviedol (na niečo zlé, nedovolené): zvodca mladých žien • zvádzač: politickí zvádzači národa • zvodník: nehanebný zvodník ju oklamal • zastar. zvoditeľ (Timrava) • pokušiteľ • podkušiteľ: prefíkaný pokušiteľ
pokušiteľ, -a, mn. č. -lia m. kto pokúša, kto zvádza na zlé: Áno diabol ste, studený, strašný pokušiteľ. (Vaj.) Teraz by (Katuša) už tak nespravila, čo by dvadsať pokušiteľov bolo v dome. (Tim.) Pribral sa (Nebuzardar) bojovať proti perzským pokušiteľom (Fig.) rušiteľom pokoja;
pokušiteľský príd.;
pokušiteľsky prísl.: Zadíva sa mu pokušiteľsky do drobných očú. (Ráz.)
pokušiteľ m. 1. strsl, zsl človek, kt. zvádza, navádza na niečo zlé al. nedovolené: Id uš, ti pokušitel jeden! (Val. Belá PDZ); A ešťe aj čo ňeviviedou̯ ten pokušiťeľ! (Lešť MK); To je takí pokušiťel, nikomu nedá pokoja (Revúca); Pokušitel je z neho velikí (Lukáčovce HLO) 2. jtrenč nadprirodzená bytosť, strašidlo: Jako starí viprávajú, mosel sa ve Váhu držávad nákí mátožní pokušitel (Skalka n. Váh. TRČ)
pokušiteľ m kto niekoho pokúša, zvádza na niečo zlé: kde nenj trestátel, tam pristupuge ďábel pokussitel (SPo 1691); na pussti (Ježiš) satanasse za pokussitele sweho pripustil (MS 1758); ďabel ge zlostni a ustawičzni pokussitel lidskeho stworena (SJ 18. st); -kyňa, -nica ž: chlacholenj pokussytelnice samim richlim utikanim se premaha (SK 1697); takú pokušitelkinu a trápitelkiňu mal geden manžel, že ráz i ruku gég zlomil (BU 1795)