pokoriť dok.
1. ponížiť, potupiť: cítiť sa p-ený
2. zvíťaziť nad niekým, premôcť, podmaniť: vojsko p-lo nepriateľa
● p. niekoho (až) do prachu (zeme) celkom, úplne;
nedok. pokorovať
// pokoriť sa uznať niečiu prevahu a prejaviť to, podrobiť sa, ponížiť sa: p. sa pred rodičmi; ľud sa nep-l nepoddal;
nedok. pokorovať sa
pokorovať -ruje -rujú -ruj! -roval -rujúc -rujúci -rovaný -rovanie nedok.
pokorovať sa -ruje sa -rujú sa -ruj sa! -roval sa -rujúc sa -rujúci sa -rovanie sa nedok.
pokoriť, -í, -ia dok.
1. (koho) ponížiť, potupiť, zahanbiť: Pochytila ju zlosť, chcela ju nejako pokoriť, zosmiešniť. (Smrč.) Chcete ma pokoriť, no pokorím ja vás. (Ubrk.) Katica sa poberá zahanbená, pokorená váhou otcovej osobnosti. (Kuk.); p. niekoho do prachu (zeme) veľmi, úplne;
2. (koho, čo) mocou, násilím premôcť, zvíťaziť nad niekým, podmaniť; skrotiť: Odprevádzal Nemcov, ktorých knieža Rákoci v Sedmohradsku pokoril a vyhnal. (Rys.) Je možné, že pokorili bystrických pri Radvani. (Karv.) Krotitelia predstavujú obecenstvu, ako ich (zvery) ľudská sila skrotila a pokorila. (Ondr.);
nedok. pokorovať, -uje, -ujú
|| pokoriť sa (komu, čomu, pred kým, pred čím i bezpredm.)
1. uznať prvenstvo iného, ponížiť sa, podrobiť sa, podriadiť sa: Celá stolica sa pokorila Turkovi. (Kal.) Teraz sa musí pokoriť i pred materou. (Min.) Pokorili sme sa bez námietky. (Kuk.); p. sa do prachu veľmi, úplne;
2. pokloniť sa: Pred krásou sa pravý človek pokorí, ukloní. (Rys.) Hoc brat i sestra pokoria sa modle, ty musíš, musíš touto cestou ísť. (Kost.);
pokorovať, pokorovať sa p. pokoriť, pokoriť sa
pokorovať nedok. or držať smútok po smrti blízkeho príbuzného: Ďeže muože íz na muziku, keť pokoruje (Dol. Lehota DK)