pokloniť sa -ní sa -nia sa pokloň sa! -nil sa -niac sa -nený -nenie (sa) dok.
pokloniť sa p. pozdraviť 1
pozdraviť 1. v spoločenskom styku prejaviť úctu, priateľstvo al. nadviazať kontakt (obyč. ustálenou slovnou formou) • pozdraviť sa (niekomu): úctivo, srdečne pozdraviť staršieho; slušne, pekne sa nám pozdravili • expr. pozdravkať: dieťa sa už naučilo pozdravkať •
pokloniť sa • ukloniť sa (pozdraviť úklonom hlavy al. hornej časti tela; zastar. pozdraviť slovnou formulou): ponížene sa predstavenému poklonil, uklonil; poklonil sa jej smutným hlasom • pokývať • pokývnuť (pozdraviť kývnutím) • zasalutovať (pozdraviť zdvihnutím ruky k čiapke): vojak smelo zasalutoval • hovor. zazdravkať (pozdraviť pri pití obyč. vyslovením želania Na zdravie!) • popozdravovať (koho) • popozdravovať sa (s kým, komu); (postupne viacerých pozdraviť): pekne všetkých popozdravoval; popozdravovať sa s priateľmi
2. prichádzajúcich kladne prijať, obyč. slávnostným, radostným spôsobom • privítať • uvítať: prítomní pozdravili, privítali, uvítali hosťa potleskom • zvítať: zvítali sa bozkom, úsmevom
klaňať sa, -nia, -ňajú nedok.
1. úklonom zdraviť niekoho, robiť niekomu poklonu: „Dobrý deň, slečna!“ klania sa neznámy. (Kuk.) Klaňal sa na všetky strany. — Klaniam sa veľmi úctivý pozdrav;
2. (komu, čomu, pred kým, pred čím) vzdávať hlbokú úctu, veľmi si vážiť niekoho, niečo, koriť sa: k. sa bohu, modle, idolu; k. sa kráse, cnosti; Klaniame sa pamiatke hrdinov Slovenského národného povstania; k. sa pred mocou, múdrosťou niekoho; chce, aby sa mu každý klaňal; bibl. k. sa zlatému teľaťu, pren. uctievať peniaze, majetok;
opak. klaniavať sa, -a, -ajú;
dok. pokloniť sa
pokloniť sa, -í, -ia dok.
1. (bezpredm. i komu) urobiť úklon hlavou al. hornou časťou tela na znak úcty: Chlebnický sa poklonil o znak hlbšie. (Kuk.) Čo nezaďakujete, keď sa vám poklonia? (Tim.) Vstal a hlboko sa pokloniac vyšiel. (Jégé)
2. (komu, čomu) prejaviť úctu, uctiť si pamiatku niekoho, vzdať hold, pozdraviť niekoho: Kňaz sa poklonil pamiatke svojho predchodcu. (Kuk.) Ideš sa pokloniť na Marsovo pole revolučným bojovníkom. (Pláv.); p. sa pamiatke padlých bojovníkov ap.;
3. zried. pozdraviť sa: Poklonila sa slečne vážnym, skoro smutným hlasom. (Tim.)
pokloniť sa dok. 1. jstrsl, miest. jzsl a jzempl vzdať úctu pozdravom, pozdraviť sa: Oňi sa pokloňiľi a spítaľi sa, či íh ňemá šťastia poznať (Stožok ZVO); Iba v ňeďeľu zme sa mohľi pokloňiťi slovenski (Drienovo KRU); Zachovaj si dobre, že staršin ľiďen sä máš pokloňiťi (Kokava n. Rim. RS); Keť prišľi mláďenci, tak sa každí pekňe pokloňev a každéj priátke otriásov zo sakáčki pazderié (Svätuša VRB); Muj stari śe jim pokloňiu̯, jagbi ňidž ňebulo, po ňemecki (M. Zalužice MCH) 2. urobiť poklonu, ukloniť sa (ako prejav úcty, pozdravu): A keď básňičku recituvaľi, to sa miseľi najprú pokloňiť pekňe (Ležiachov MAR) F. opilí sa aj staréj vŕbe pokloňí (Bošáca TRČ) - o nezmyselnom konaní opilcov
pokloniť dk čo skloniť, zohnúť niečo: naučil koňa swého uklekuvaťi, kolikrát rékel: Pokloňme kolená (BU 1795) kľananie: (keď kráľ dochádzal k zástavám), zástavy trikrát k zemi poklonili (MKH 1799); -ovať ndk: (panne Márii) každy wek a staw náležite hlawu pokloňuge (BlR 18. st); pokloniť sa dk 1. komu, pred kým skloniť sa na prejav úcty voči niekomu: pokloň se hlawě trnjm korunowaneg (ZP 1716); kdiž se byli poklonili Pána Bohu a byli poděkovali, posadili se spolu (KB 1757); padel na zem, aby otcy nebeskemu sa poklonil (KP 18. st); (diabol) pokussal, abi sa Syn Boži aspon gednuc pred (ním) poklonil (SJ 18. st); na kterého (božie) gmeno ma se každe koleno poklonit (Káz 18. st); 2. komu pozdraviť úklonom hlavy niekoho: gestly by ktery z bratow geden druhemu se nepoklonyl a klobuk nezodwihnul, sstroffany bude funt wosku (CA 1609); -ovať sa ndk k 2: conquinisco: poklonugem sa (VT 1648); (človek) uďelal modlu sebe, pokloňuge se na ňu a klaňá se gy (KB 1757); ingeniculo: pokloňugem se, na kolena padám (KS 1763); klebetne sa on pozdrawuge y pokloňuge (BlR 18. st)
pokloňovať, pokloňovať sa p. pokloniť