Slovníkový portál Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV

pohan -a mn. -ia m.

1. kto vyznáva mnohobožstvo al. kto uctieva modly: starovekí Gréci boli p-ia

2. mn. i -i expr. nekresťan, neznaboh: tureckí p-i

● expr. kliať, hrešiť, nadávať ako p. veľmi, škaredo;

pohanka -y -niek ž.;

pohanský príd.: p-é modly;

pohansky prísl.;

pohanstvo -a s.

1. mnohobožstvo, modloslužobníctvo

2. hromad. pohania

pohanstvo -va s.

pohanstvo -a s. ‹l› náboženstvo uznávajúce mnohobožstvo

pohan, -a, mn. č. -ia/-i m. podľa kresťanského učenia človek, ktorý verí vo viacerých bohov;

pren. expr. lapaj, lotor, naničhodník: Phi, pohan, že vraj ujde! Vari ste niekedy lepší (dohán) mali? (Ráz.-Mart.) Ach, ty pohan! Svoreňom by si ma chcel katovať! (Skal.); hovor. expr. hrešiť, nadávať ako p. veľmi;

pohanka, -y, -niek ž.;

pohanský príd.: p-é mýty; p-é národy, náboženstva; pren. hovor. p-é reči (Kuk.) rúhavé;

pohansky prísl.;

pohanstvo, -a str.

1. uznávanie viacerých bohov, viera vo viacerých bohov;

2. hromad. pohani, pohanský svet

pohanský, pohansky, pohanstvo p. pohan

pohanstvo¹ p. pohan

pohanstvo² [-í] s pohanenie, hana: gestliby nektery gsuce pomluwan a potupen to zamlčel a w takowem pohanstwy zustawal a na toho zlolegce žalowaty nebude, ma se proti nemu sud wykonaty (MB 1701)