podivný príd. čudný, nezvyčajný: p. človek, p. úkaz;
podivne prísl.;
podivnosť -i ž.
podivne 2. st. -nejšie prísl.
podivný príd. vzbudzujúci údiv, zvláštny, čudný, nezvyčajný: p. tvor (Ráz.); p. pocit; p-é chovanie (Vaj.); p-é poriadky (Ondr.); p-á príhoda (J. Kráľ); Vyvádzali podivné kúsky. (Jes.) Na hlave cítil podivný chlad. (Hor.) Upadla do podivného spánku. (Vaj.); je mi to podivné; Podivná je tichosť. (Šolt.) Stávajú sa veci podivné a nezvyklé. (Jil.);
podivne prísl.: p. sa cítiť, p. sa usmievať; p. oblečený (Fr. Kráľ); Veci sa podivne vyvinuli. (Škult.);
podivnosť, -ti ž.