pochybovať nedok. mať pocit neistoty, nebyť si istý: začal p. o úspechu; p-l, že príde
pochybovať -buje -bujú -buj! -boval -bujúc -bujúci -bovanie nedok.
blázniť (sa), blaznieť (sa) expr. nerozumne, mimo normy sa správať al. sa tak prejavovať; prejavovať túžbu (obyč. ľúbostnú) za niekým, niečím • expr.: šalieť (sa) • šialiť sa • pochabieť sa • pochabiť sa: blaznie (sa), šalie (sa), pochabí sa od radosti; blázni sa, pochabí sa za chlapcami; počasie sa blázni, šalie, pochabie • expr.: besnieť (sa) • divieť • besniť (sa) (veľmi sa blázniť) • expr.: jašiť sa • jančiť sa • treštiť: jašiť sa za dievčencami; treštia za ideálmi slobody • tratiť rozum • mať vrtochy • expr. pochybovať na rozume/na rozum: Čo tratíš rozum?; na starosť má vrtochy • hovor. expr. rapľovať (o človeku al. mechanizme): stroj rapľuje • vystrájať • šantiť • vyvádzať • divočieť (blaznieť sa pri hre, zábave) • fraz. nezmestiť sa do kože • samopašiť (sa) (správať sa samopašne, nespútane, bujaro a pod.) • subšt. blbnúť • expr. neos.: šibe mu • švitorí mu (stráca rozum) • fraz. pejor. kvapká mu na karbid (je nenormálny)
pochybovať prejavovať, vyslovovať pochybnosť, neistotu • mať pochybnosť: pochyboval, mal pochybnosť, či vlak stihne • nemať istotu • nebyť si istý • byť neistý: nemá istotu, nie si je istá, či skúšku spraví • nedôverovať • neveriť (silno pochybovať): nedôveruje, neverí jeho rečiam
pochybovať1, -uje, -ujú nedok. (o čom, o kom, so spoj. že, či i bezpredm.) mať, prejavovať, vyslovovať pochybnosť, neistotu, nebyť si istý: pochybovať o pravdivosti jeho slov (Zúb.); nepochybovala o jeho úprimnej oddanosti (Taj.); p. o sebe nedôverovať si; Pochybujem, že by z tej múky bolo chleba! (Tim.) Veľmi pochybujem, či sa mi to podarí dokázať. (Jes-á) „Pochybujem,“ zamiešal sa pán. (Kuk.)
pochybovať2, -uje, -ujú nedok. nár. len v spojení p. na rozum, na rozume byť nenormálny, (duševne) úchylný: Začínal sa báť zemana, ktorý iste pochybuje na rozum. (Hor.)
pochybovať nedok. 1. mať, prejavovať neistotu, nebyť si istý: Pochibujem, že bi do večera prišla (V. Bielice TOP); A ňemuožem pochibuvaťi zato, ňeťelievala sa tak coukí ťaško (Čelovce MK) 2. nedochodiť, nebyť v dostatočnom množstve, chýbať: Plecháčou mán dosť, ale mi pochibujú ližice a villički (Návojovce TOP); Keť pochibuvala voda v rízňi, napúšťala sa s potoka (Prievidza); Ked nám daco pochibuvalo, dau̯ nám (Zombor MK) F. pochibovau̯ na rozum (Sučany MAR), aj van pochiboval na rozume (Mur. Dl. Lúka REV), pochibuvav na rozume (Lapáš NIT, Chocholná TRČ) - bol slabomyseľný, pomätený, duševne chorý
pochybovať ndk 1. v čom robiť chybu, omyly: (neveriaci) waddy pod gmenem ctnosty lahodne luča, skrownost naziwa se leniwost, opatrny za bogazliweho sa držy, a v tom negwice pochibugu (MC 18. st); skrze nepozorowani nektere aneb nedbanlivost cestu pochibuge a bludi (MK 18. st) L. do bludu upadnuce w rozume welmi pochibowali, k predesslemu rozumu prigiti nemohli (MK 18. st) boli ponätené 2. o kom, o čom, v čom prejavovať pochybnosť, byť v neistote: o was nepochybugem, ze tak se zachowate, iakoz wam pissem (s. l. 1490 E); werzyme a nepochibugeme, ze to neraczite vdelaty a nassich lidy stawowaty (MOŠOVCE 1565); w czem nepochybugy Wassey Milosti, ze to ucziniti raczy pro obecznu sprawedliwost (S. PRAVNO 1569 KL); nicz nemate pochibowati, ale pewne mate weriti (BAg 1585); o čem njc nepochibugjc was milemu P. B. w moc a w ochranu porucam (RUŽOMBEROK 1599); czisare mnozy pochibowaly o mrtwich wstani (TC 1631); ktery w katholyckeg wire pochybugu (RW 1702); poljb tyto swaté nohy a nepochybug, že krwi z nich wyteklu očisten budess (PP 1734); nemuže rozumni člowek w tem pochybowat, že ryďiciho Boha swet tento ma (PP 1734); yá sem pochybowal o tég otázce; sám w sebe pochybowal Petr, čo by to wiďenj znamenalo (KB 1756); kdo by pochibowal na tom, že by žiwotky skrz twrde hreby geste wic bolesty nespusobowaly (ŠD 1784) 3. vsl chýbať, nedostávať sa: ked pohnogime, ta sa nam zito, psenicza a ynsse zarno zrody, okrem v tretim polyu nam pohibuge (PLAVNICA 1771); toliko v polyu od Ratvaja nekedi ozimina pohibuje (BODOVCE 1772) je chybná