pochváliť, -i, -ia, rozk. pochváľ dok. (koho, čo i bezpredm.) vyjadriť, vysloviť spokojnosť, uznanie, chválu, pochvalu o niekom, o niečom: p. dieťa, žiaka; „Chlap si, Medo, ani dub!“ pochválil ho doktor. (Kuk.); chlipol si a pochválil víno (Žáry); „Pekné,“ pochválil Beňo. (Ráz.); pren. Víno bolo plané. Tonkov žalúdoček ho nepochválil (Taj.) nechutilo mu;
nedok. pochvaľovať
pochvaľovať si, -uje, -ujú nedok. expr. (čo i so spoj. že) vyjadrovať spokojnosť, uspokojenie nad niečím al. niekým: Inžinier si pochvaľoval tesársku prácu Badárovej čaty. (Tat.) Minister si pochvaľuje, že je dobre tak. (Piš.) „Ten nám to tu vyčistí!“ pochvaľoval si, mädliac ruky. (Urb.)
pochvaľovať, -uje, -ujú nedok. (čo, koho i bezpredm.) pochvalne sa vyjadrovať, chváliť, vychvaľovať: pochvaľoval čisté domy (Jil.); Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná. (Kuk.) „Utešené!“ pochvaľuje stará Jera. (Kuk.);
dok. pochváliť