pochábeľ -bľa m. expr. pochabý človek, šaľo, vetroplach
pochábeľ -bľa pl. N -bli G -bľov m.
pochábeľ expr. pochabý človek • expr. vetroplach: mladý pochábeľ, vetroplach • zried. pochabec • expr.: pojašenec • zjašenec • otreštenec • ojašenec • jašo • šaľo • šajo • oplašenec • pajác: vystrája ako pojašenec, pochabec • expr.: frčkár • lapikurkár • apríl (nestály človek) • hovor. expr.: blázon • šibnutý • pejor. pobehaj: on je iba taký pobehaj • hovor. pejor. šiši • kniž. fanfarón • iron. fiťfiriť (bezvýznamný človek s komickými vlastnosťami) • expr. hastroš (človek pochabý v oblečení)
samopašník človek (obyč. mladý) s nedostatkom výchovy, rozumu, zodpovednosti • roztopašník • nezbedník • rozmaznanec • rozpustenec • nezdarník • uličník • expr.: roztatárenec • lotor • zbojník • lagan • galgan • koťuha • čertovo futro • neposedník • lapaj • loptoš • huncút • pochábeľ • šašo • zurvalec • zastar. prostopašník (Škultéty) • pejor. znachor • subšt. štricák
p. aj šibal
pochábeľ, -bľa, mn. č. -bli m. expr. pochabý, bláznivý, zjašený človek, šaľo, jašo, vetroplach: Milka iste zas vyviedla nejaký kúsok, ten pochábeľ. (Vans.) Anabella, ten pochábeľ vrhol sa pre vás do rieky. (Tat.);
pochábeľský príd.: p-é kúsky;
pochábeľsky prísl.;
pochábeľstvo, -a, -tiev str. pochabý kúsok, čin: rytierske p-á (Fel.)
pochábeľ m. 1. strsl, zsl expr. pochabý, pojašený človek, šaľo, vetroplach: Daj pokoj, ti pochábeľ! (Prievidza); To je takí pochábel, s toho ňiž dobruo ňebuďe (Sebechleby KRU); Adaj si len nebula s tim pochábelom bláznivim?! (Revúca); Tá naša Katka, to je takí pochábel (Val. Belá PDZ); Aňi ňé preto mi ho bráňili, že zme boli roďina, ale že bó takí pochábel (Lapáš NIT); pochábeľ pochabej! (Turíčky LUČ) 2. zvol nejedlá, jedovatá huba: pochábel (St. Hory BB); pocháblica ž.: pochablica (Turíčky LUČ)