pobožný príd. kto (obyč. aj navonok) prejavuje svoje náb. cítenie, zbožný, nábožný;
pobožne prísl.;
pobožnosť -i ž.
1. iba jedn. k pobožný
2. náb. úkon, obrad: ranná, večerná p., p. krížovej cesty
pobožnosť -ti -tí ž.
pobožnosť dodržiavanie náboženských zásad • zbožnosť • nábožnosť (prejavovanie viery v Boha): bol známy svojou pobožnosťou, zbožnosťou, nábožnosťou • pejor.: pobožnostkárstvo • svätuškárstvo (neúprimná, pokrytecká pobožnosť) • bigotnosť (prepiata pobožnosť) • kniž.: religiozita • religióznosť
pobožnosť1, -ti ž. bohoslužobné úkony, obrady: ranná, večerná p., vykonať, odbaviť p.
pobožný príd. oddaný viere, náboženstvu, nábožný: p. človek, p-á starenka;
pobožne prísl.: p. sa modliť, spievať; Stará vzdychla pobožne. (Kuk.);
pobožnosť2, -ti ž. nábožnosť
pobožnosť ž. 1. nábožnosť, zbožnosť, bohabojnosť: Pobožnosťi učia roďičie svoje ďeťi (Návojovce TOP); To je mi pobožnošč, šva len do kostela chodžíš, a tam se nemodlíš (Kameňany REV); Medzi ščilejšú mláďežú ňevidzed uš pobožnosci (Bošáca TRČ) 2. obyč. mn. č. náboženské úkony, obrady: Vo Velkon tíňňi sa konajú šeliake pobožnosťi (Návojovce TOP); póbedňajšie pobožnosťi (Kláštor p. Zniev. MAR)