pobožný príd. kto (obyč. aj navonok) prejavuje svoje náb. cítenie, zbožný, nábožný;
pobožne prísl.;
pobožnosť -i ž.
1. iba jedn. k pobožný
2. náb. úkon, obrad: ranná, večerná p., p. krížovej cesty
pobožný -ná -né 2. st. -nejší príd.
nábožný 1. vyznávajúci vieru v Boha, riadiaci sa zásadami viery, náboženstva (op. bezbožný) • pobožný • zbožný: rodičia boli veľmi nábožní, zbožní, pobožní • bohabojný (riadiaci sa zásadami kresťanskej morálky): viedol nábožný, bohabojný život • veriaci (majúci vieru v Boha; patriaci k cirkvi): nábožný, veriaci ľud si svojpomocne postavil kostol • kniž. religiózny: religiózny človek • hovor. boží • pejor.: svätuškársky • pobožnostkársky • pobožnôstkarský (prepiato al. pokrytecky nábožný)
2. p. posvätný 2
pobožný p. nábožný 1
pobožný príd. oddaný viere, náboženstvu, nábožný: p. človek, p-á starenka;
pobožne prísl.: p. sa modliť, spievať; Stará vzdychla pobožne. (Kuk.);
pobožnosť2, -ti ž. nábožnosť
pobožný príd. 1. dodržiavajúci náboženské zásady, nábožný, zbožný, bohabojný: Bou̯ to velmi pobožní človek, mnoho modliďieb veďeu̯ (Žaškov DK); Ten chlapec je velmi pobožní, ňeviňehá aňi jennu onšu, aňi letáňie (Návojovce TOP); Ťerás ňenajďeš pobožňiho šľoveka (Čierna Lehota ROŽ); Je to naozaj pobožní človek (Bánovce n. Bebr.); Bola pobožná, a ten hu tag obalamúťev (Lapáš NIT); Lúbi sa mi, enem neňí ňic pobožná (Jablonové MAL) 2. majúci náboženský obsah: Ja veľmi rada takto pobožnie pesňičke si spievan s Tranosťijusa (Devičie KRU); A veďela šakovej pesňe aj pochabej, aj pobožnej, aj takie smiešnej (Lešť MK); Tan zme aj spievaľi fše s pána faráron pobožnie pesňičke (Mašková LUČ); Rát spieva pobožné pesňički (Bánovce n. Bebr.)
pobožný [po-, pô-] príd oddaný náboženstvu, nábožný, zbožný: darowal mi yako dobry a pobozny pan deset talerow (RUŽOMBEROK 1571); puobožny patrony, otczowe stary a puobožnym poradkem starost magicze o chude lidy, obzwlasstne naprotiwko cirkwy nadawaly s swich statkow luky, zeme oracze, k tomu hory, lesy, aby wzdy bola žiwnost slussna a pocztiwa sluzebnikom slowa boziho (HÁJNIKY 16. st); tu wec poboznu a krestansku k potesseny siruotok ozdobiti a okrasiti (T. ŠTIAVNIČKA 1610); pobozna wrchnost bude wediet, co by cinity mela (PREŠOV 1666); na rinku bila pobožna comedia o milosrdenstwy Matky boskeg (MS 1749); viduc bezbožnich miti penize a pobožnich nedostatek trpeti (SS 18. st); -e prísl: we wssem swog život pobožne riedila (MARTIN 1563); cžin, ať se mi srdce rozžne w lásce Krystowé pobožňe (CC 1655); pie: pobožňe, nábožňe, bohabogňe (KS 1763); -osť ž 1. nábožnosť: w pobožnosti ge (deti) czwicžili (BAg 1585); abichme daremnimi rečmi lidskimy nepobožnich lidi nebili zwedeny od pobožnosty (TC 1631); nauka o pobosnosztzi (DŽ 1752) 2. bohoslužobné úkony, obrady: manželku a cželadku k službe bozskeg a k wykonany pobožnosty do kostola poslal (CA 1701); w Hollandiy katolycy w domoch len tolyko swe pobožnosti magu, a ne zgewne (KrP 1760); tamž santoni kňeži z poweďením musulmanuw patriarchem bidlá a pobožnosti podle radu svého vikonávajú (BR 1785)