pobočník -a mn. -ci m. dôstojník pridelený vyššiemu veliteľovi; hist. dôverník vys. hodnostára: maršalov p.; p. kráľa
pobočník -ka pl. N -íci G -kov m.
pobočník dôstojník pridelený vyššiemu veliteľovi • zastar. adjutant
pobočník, -a, mn. č. -ci m. pomocník, spoločník; pri vojsku dôstojník pridelený k službám vyšších veliteľov: p. generála;
pobočníčka, -y, -čok ž.;
pobočnícky príd.;
pobočníček, -čka, mn. č. -čkovia m. zdrob. expr.
pobočiak i pobočník m. záh obyč. mn. č. bočný remeň, povrazec na pripnutie koní o voz: Já ťi mám koňa takú potvoru, jak sem mu fčéraj viprahél krajňí sedloví pobočák, uš sa začál točit ven riťú (Skalica); pobočňíki (Lamač BRA)
pobočník p. pobočiak
pobočník m krátky kord, dýka: sica: kord krátky, pobočnjk (KS 1763); sica: pobočnjk, tulich (GrP 1771)