poľština -y ž. poľský jazyk; ako učebný predmet i poľ. literatúra
poľština -ny ž.
poľština západoslovanský jazyk, úradný jazyk v Poľsku, početnými menšinami používaný aj v USA, Bielorusku, Litve, na Ukrajine, v Kanade, vo Francúzsku, v Nemecku a i.; jeden z 20 oficiálnych jazykov Európskej únie
poľština, -y ž. poľský jazyk
poľština ž. jedlo pripravené z halušiek a zemiakov: Na obed je polščina (Východná LM)
polštár [po(l)-] m nem/čes vankúš: vbrus, rucznik, polstar, dwie prostiradla (ŽK 1473); (učeň) mystrowy swemu powinnen gest daty f1 3, polstar a geden ffunt wosku (CA 1637 E); wzal dwa kamene a ty mesto posstáre sobě pod hlavu podložil (MP 1718); analectis: posstár, podusska, podhlawek (KS 1763); -ik, -ek, -ček, -íček dem: beda tem, kterež ssigi polsstarjkj (SLK 1641-58); (žena) klade meké polsstarjčky pod ruce y nohy (FP 1744); culcitrula: posstárek, posstárček, podussnička; sedularium: posstárek posedny (KS 1763) poľština [-(š)či-] ž poľský jazyk: tekégto nowég polčini-li, rusňáčini-li, či čoho wíceg gest u wás čítaťi (BA 1789)