plebejec -jca pl. N -jci, plebej -ja pl. N -ji m. ⟨lat.⟩ 1. hist. ▶ (v starovekom Ríme) príslušník nižších vrstiev spoločnosti, slobodný občan s obmedzenými právami a bez politického vplyvu: rímski plebeji; spory medzi patricijmi a plebejcami; tribúni ľudu chránili záujmy plebejcov; plebejci, plebeji tvorili jadro rímskej armády
2. ▶ (v minulosti) príslušník plebsu, neprivilegovanej väčšiny stavovskej spoločnosti, jednoduchý, chudobný človek (roľník, remeselník, drobný obchodník): silné stavovské rozdiely medzi zemanmi a plebejcami; počas Francúzskej revolúcie plebejci po prvý raz v dejinách prevzali moc; triedny boj nevoľných roľníkov a mestských plebejcov proti feudálom
3. expr., často pejor. ▶ spoločensky, majetkovo a pod. nižšie postavený človek, často aj bez patričného vzdelania a výchovy: mať komplex večného plebeja; už na prvý pohľad vyzerali ako plebeji; patrím k plebejcom, ktorí cestujú autobusmi nemajú auto (ako symbol sociálneho statusu); Zlého plebejca nudí literatúra, lebo zaňho všetko nedopovie a neposkytuje mu dosť zábavy, vzrušenia a rozptýlenia. [S. Rakús]; Ja som sa odjakživa kamarátil so smetiarmi, s kominármi... Medzi plebejcami sa cítim dobre. [DF 1999]
▷ plebejka -ky -jok ž.: neurodzená p.; cisár Augustus povolil vznešenému stavu jazdcov, aby sa ženili s plebejkami; je obyčajnou plebejkou, ktorá rada nakupuje vo výpredajoch