pavlač [pa-, po-] ž
1. otvorená chodba pozdĺž vonkajšej steny budovy, obyč. nádvornej, gánok: wedle znani rozdelili gsme Stary hrad napoly, na spogeni kuchinie a sspizierne a z druhe strany na paulaczy od teho stlupu we dwerzech od brany (s. l. 1520); pawlače okolo domu ode dwora mrchawe (NEMŠOVÁ 1691); prjdawky gsu prystressya, powlače a gangy (KoA 17. st); weža se počne wyprawowatj, když pawlače tam nebudu, ty kusy duby, co z muru wen trčžaly, skrze mlynariuw odrezatj sem dal (DUBNICA n. V. 1722):, w tomto stawany su konczom odo dwora, ay po sstitneg stene powlacze deszkamy oprawene (BYSTRIČKA 1742)
2. balkónová časť kostola, chór: oratoryum aneb pavlačz muruvana 1 (DUBNICA n. V. 1720); w kostele wistawili sa duplowane dwa chori aneb pavlačze pro organy (PUKANEC 1724); (zakazuje sa) z choru neb pawlače slinu házet (RPM 1795); -ka
1. dem k 1: powlaczky pre hudcze; powlaczka w teyže pinwiczj, na ktereg se owotcj držj (LIKAVA 1627); vyjdi na pavlačku a pozeraj odtial dolu na Sabatku (RL 17. st); do pitwora nachazy se pry dolnych zchodach ze slupičkamy pawlačka mala gedna (DUBNICA n. V. 1723)
2. altánok: solarium, althan: pawlačka (AP 1769)
povlač, povlačka p. pavlač