panovník -a mn. -ci m. osoba, kt. je na čele monarchie (kráľ, cisár), vladár, vládca: absolutistický p., korunovácia p-a;
panovníčka -y -čok ž.;
panovnícky príd.: p. dvor, p. rod
panovník -ka pl. N -íci G -kov m.
panovník -ka pl. N -íci G -kov m. ▶ osoba stojaca na čele štátu s monarchistickou vládnou formou, najvyšší, obyč. dedičný a celoživotný vládca, vladár, monarcha (napr. kráľ, cisár, cár, knieža, faraón): významný, mocný, osvietenský, absolutistický p.; veľkomoravský p. Svätopluk; uhorskí panovníci; sídlo, portrét panovníka; hrobky egyptských panovníkov; uznať, vyhlásiť niekoho za panovníka; na trón nastúpil nový p.; stať sa panovníkom; posledný p. z rodu Arpádovcov; v období rokov 1563 – 1830 bola Bratislava miestom korunovácií habsburských panovníkov; Prví uhorskí králi svätci mali úzke vzťahy s okolitými slovanskými panovníkmi. [A. Hykisch]; pren. matka bola panovníkom domu; pren. otcom, pestúnom a panovníkom lásky je srdce kto al. čo má rozhodujúci vplyv ▷ panovníčka -ky -čok ž.: osvietená p. Mária Terézia; historicky prvá návšteva britskej panovníčky na Slovensku
panovník osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou • vladár • vládca: despotickí panovníci, vladári, vládcovia • hist. vladyka (u starých Slovanov) • monarcha (panovník v monarchii) • kniž. mocnár: rakúsko-uhorskí mocnári • pejor. mocipán • imperátor (zvrchovaný panovník) • kráľ (panovník v monarchii) • cisár (najvyšší titul monarchistického panovníka): japonský cisár • cár (panovník u východných a južných Slovanov): bulharský cár • sultán (panovník v islamských krajinách) • radža (indický feudálny panovník) • expr. potentát: feudálni potentáti • hist. knieža: údelné knieža • kniž. dynasta (Rázus) • kniž. zastar. zemevládca (Rázus)
panovník, -a, mn. č. -ci m. osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou, napr. kráľ, cisár, cár; vladár, vládca: Zákonmi neobmedzený panovník je tyran. (Jégé) panovníčka, -y, -čok i panovnica, -e, -níc ž.: osvietená p. Mária Terézia;
panovnícky príd.: p. prestol, p-e žezlo, p. dvor; p. rod Přemyslovcov, p. dom Arpádovcov vládnúci rod;
panovníctvo, -a str. zried. panovnícka moc (Kal.)
panovník, panovateľ m 1. kto panuje, vládne: dominator: panownyk (KS 1763); dominator: panowatel (VLS 18. st); x. pren mysel, tela panownjk (BlR 18. st) 2. vládca, vladár: ty gsy Božyho beranka, nebe, zeme panowňýka z skaly, pússte moabýtske wywedla k hore Syonské (CC 1655); mi grof, z milosty bozi wiwoleneho Rimskeg risse panownika komornik (CA 1691); kdi geden wsseckymy wecmy wladne negwizssj panownjk se nazjwa (KoA 17. st); Syliman, z witeskeho a negzurozenegssiho (!) ottomanskeho rodu turecki ciesar, kral kraluw, panownik sweta a skrotitel okrssleku zeme (MS 1758); pan wssech panownjku (VP 1764); messteninowe a poddánj gsau, kterj gsau zawazánj činenj swé (upravovať) podle panowatele (HeT 1775); ó, Pane Otče a panowniče wšeho žiwota (Le 1730); -íčka, -ica ž k 1: dominatrix: panownice (WU 1750); k 2: panowňice wšého stworeňj, nezamjteg mne (UZ 1722); regnatrix: panownica (KS 1763); regnatrix: panownjčka (CL 1777); -ícky príd k 1: které weci w nem (v Bohu) se preukazugu, weliké a panownycké gsu (PT 1778)