panovník -a mn. -ci m. osoba, kt. je na čele monarchie (kráľ, cisár), vladár, vládca: absolutistický p., korunovácia p-a;
panovníčka -y -čok ž.;
panovnícky príd.: p. dvor, p. rod
panovnícky -ka -ke príd.
panovnícky -ka -ke príd. ▶ vzťahujúci sa na panovníka (kráľa, cisára a pod.), najvyššieho vládcu istej krajiny, ríše; súvisiaci s panovníkom, panovníctvom; patriaci, vlastný panovníkovi: významný p. dvor; erby panovníckych rodov; členovia, príslušníci panovníckych rodín; osudy panovníckych dynastií; rôzne panovnícke tituly; symboly panovníckej hodnosti, panovnícke insígnie koruna, žezlo a jablko; upevnenie panovníckej moci; nastúpiť na p. trón; dostať sa, zasadnúť na p. stolec ujať sa vlády; pren. hovoriť s niekým panovníckym tónom nadradene a rozkazovačne ▷ hist., lit. panovnícke zrkadlo (obyč. v stredoveku) traktát, dielo určené na výchovu mladého panovníka, ktoré obsahovalo základné predpisy o správaní a dvorskej etikete □ panovnícky dom vládnuca dynastia
panovník, -a, mn. č. -ci m. osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou, napr. kráľ, cisár, cár; vladár, vládca: Zákonmi neobmedzený panovník je tyran. (Jégé) panovníčka, -y, -čok i panovnica, -e, -níc ž.: osvietená p. Mária Terézia;
panovnícky príd.: p. prestol, p-e žezlo, p. dvor; p. rod Přemyslovcov, p. dom Arpádovcov vládnúci rod;
panovníctvo, -a str. zried. panovnícka moc (Kal.)