panovník -a mn. -ci m. osoba, kt. je na čele monarchie (kráľ, cisár), vladár, vládca: absolutistický p., korunovácia p-a;
panovníčka -y -čok ž.;
panovnícky príd.: p. dvor, p. rod
panovníčka -ky -čok ž.
panovník -ka pl. N -íci G -kov m. ▶ osoba stojaca na čele štátu s monarchistickou vládnou formou, najvyšší, obyč. dedičný a celoživotný vládca, vladár, monarcha (napr. kráľ, cisár, cár, knieža, faraón): významný, mocný, osvietenský, absolutistický p.; veľkomoravský p. Svätopluk; uhorskí panovníci; sídlo, portrét panovníka; hrobky egyptských panovníkov; uznať, vyhlásiť niekoho za panovníka; na trón nastúpil nový p.; stať sa panovníkom; posledný p. z rodu Arpádovcov; v období rokov 1563 – 1830 bola Bratislava miestom korunovácií habsburských panovníkov; Prví uhorskí králi svätci mali úzke vzťahy s okolitými slovanskými panovníkmi. [A. Hykisch]; pren. matka bola panovníkom domu; pren. otcom, pestúnom a panovníkom lásky je srdce kto al. čo má rozhodujúci vplyv ▷ panovníčka -ky -čok ž.: osvietená p. Mária Terézia; historicky prvá návšteva britskej panovníčky na Slovensku
panovník, -a, mn. č. -ci m. osoba, ktorá stojí na čele štátu s monarchistickou vládnou formou, napr. kráľ, cisár, cár; vladár, vládca: Zákonmi neobmedzený panovník je tyran. (Jégé) panovníčka, -y, -čok i panovnica, -e, -níc ž.: osvietená p. Mária Terézia;
panovnícky príd.: p. prestol, p-e žezlo, p. dvor; p. rod Přemyslovcov, p. dom Arpádovcov vládnúci rod;
panovníctvo, -a str. zried. panovnícka moc (Kal.)