panovačný príd. kt. sa usiluje ovládať iných, pánovitý: p. človek, p-á povaha;
panovačne prísl.: správať sa p.;
panovačnosť -i ž.
panovačnosť -ti ž.
panovačnosť -ti ž. 1. ▶ vlastnosť toho, kto rázne a neústupčivo presadzuje svoju vôľu a usiluje sa ovládať iných; priveľmi sebavedomé vystupovanie, rozkazovačnosť: mať sklony k panovačnosti; prejavovať, krotiť svoju p.; veľmi trpel panovačnosťou svojho otca; Neprestajné hádky, rozdielny pohľad na všetko, tvoja panovačnosť a hrubosť, už som to nezvládla. [B. Štrauchová] 2. ▶ vlastnosť toho, čo sa prejavuje výraznou prevahou, nadradeným postavením, čo sa vyznačuje prísnosťou, ráznosťou: p. čiernej farby v móde; vykorisťovateľská chtivosť a p. kapitálu; silu viery nemožno zlomiť panovačnosťou zla
panovačný príd. majúci, prejavujúci záľubu v rozkazovaní, pánovitý: p-á povaha, p. tón, hlas; Bola svojej hlavy a panovačná a nás mäkkých, poddajných ľahko podmanila. (Jégé);
panovačne prísl.: Meria ho panovačne. (Ráz.) Panovačne mu rozkáže... (Heč.);
panovačnosť, -ti ž.