panovačný príd. kt. sa usiluje ovládať iných, pánovitý: p. človek, p-á povaha;
panovačne prísl.: správať sa p.;
panovačnosť -i ž.
panovačne 2. st. -nejšie prísl.
panovačne 2. st. -nejšie prísl. ▶ presadzujúc rázne a neústupčivo svoju vôľu; usilujúc sa ovládať iných, rozkazovačne: správať sa, počínať si p.; p. kričať; ženin hlas znel p.; čím som bola zúfalejšia, tým panovačnejšie reagoval; Kľačiaca Verona sa usmieva. Vyzývavo a panovačne. [R. Jašík]; Hovoril ostro a panovačne, nie ako pri ich prvom stretnutí. [D. Dán]
panovačný príd. majúci, prejavujúci záľubu v rozkazovaní, pánovitý: p-á povaha, p. tón, hlas; Bola svojej hlavy a panovačná a nás mäkkých, poddajných ľahko podmanila. (Jégé);
panovačne prísl.: Meria ho panovačne. (Ráz.) Panovačne mu rozkáže... (Heč.);
panovačnosť, -ti ž.